Malé eseročky dnes fungujú v tak zložitom legislatívnom rámci, že myslím dozrel čas to radikálne zjednodušiť. Obchodná, účtovná i daňová (a vlastne aj pracovno-právna) legislatíva bola totiž písaná v dobe, keď “spoločnosť” znamenalo pozemok s fabrikou, vozovým parkom a stovkami zamestnancom a tak je aj mentálne nastavená. V roku 2020 majú však eseročky sídlo často v byte zakladateľa a majetok maximálne v podobe počítača či auta prípadne duševného vlastníctva samotného prezidenta 🙂. A podľa mne dostupných informácií je jedno či dvojosobových eseročiek pokojne aj okolo 200 tisíc.

Urobme si také zhrnutie vecí, ktoré by sa dali pre malé eseročky urobiť hneď – a väčšina z nich ani nie je vôbec nových, dajú sa nájsť kade tade. Živnostníci a ostatné SZČO (okrem prenajímateľov) sa už majú brutálne jednoducho, tak trochu uľavme aj eseročkám. Blížia sa voľby resp. o chvíľu už je po nich – a budúcich pánov zákonodarcov a ministrov by sme mohli trochu konštruktívne nakopnúť :)

Priechodné a zrealizovateľné ľahko:

Tu si myslím, že z nikoho neubudne:

• zlúčenie mikro účtovných jednotiek a mikrodaňovníkov – prvé je pojem zo zákona o účtovníctve, druhé zo zákona o dani z príjmov a hlavne znamenajú čosi úplne iné. Hoci pôvodným zámerom bolo čosi zjednodušiť, bohužiaľ v praxi nové režim spôsobujú skôr chaos “kedy ešte som mikro a môžem to a to a kedy nie som” plus chyby. Nehovoriac o tom, že samotní podnikatelia majú v pojmoch chaos a účtovníci (lebo kto iný) už nevedia čo s voľným časom, aby im to vysvetľovali. Môže byť predmetom diskusie, či takéto malé simple eseročky oddelí od tých väčších nejaká hranica ročných výnosov (napr. 100 000 EUR) prípadne počet spoločníkov. Rizikom zas, že podmienky prechodu resp. zmeny zo “simple” na “štandard” eseročku a naopak môžu byť zložité, ako na Slovensku všetko. No a na nich – teda “simple eseročky” sa môže vzťahovať napr.:
• zrušiť povinné účtovanie o tzv. nedokončenej výrobe – v praxi znamená podrobné sledovanie a kalkulovanie interných nákladov v každej z fáz výrobného procesu výrobkov, aby ste ich ku koncu každého roka, počas ktorého ešte výrobky neputovali zákazníkom, z nákladov vyhodili. V praxi malých firiem aj tak nikto nevie, ako na to, nehovoriac, že sa nedokončená výroba (!) vzťahuje aj na služby. Konkrétne síce “napríklad služby súdnych exekútorov a architektov”, no keďže citujem z predpisu z roku pána, podľa všetkého sa tento režim vzťahuje aj na webové agentúry, internetových podnikateľov, reklamky či programátorov, vlastne všetkých poskytujúcich služby. Alebo nie: a potom tomu fakt nerozumieme :)
• zrušiť povinné účtovanie o zákazkovej výrobe – princípom je opäť, viem, správne a presné rozdelenie účtovných nákladov a výnosov medzi jednotlivé roky. Ide však o ešte zložitejšiu verziu predchádzajúceho bodu. A opäť sa týka nielen stavebných firiem, ale aj o webových agentúr, tvoriacich weby “na zákazku”. Predmetná eseročka daň z príjmov napokon tak či tak zaplatí, či už v tom alebo onom roku. A účtovná závierka a jej presnosť na eurá je malej firme na 2 veci – nehovoriac o tom, že ak ich na konci roka otravujete s rozpočtom každej zákazky, pozerajú na vás … zvláštne.
• zrušiť výkaz zvaný “Poznámky k účtovnej závierke” – číta ho ešte menej ľudí ako volebné programy politických strán 🙂 Pred pár rokmi sa podarilo – síce mierne, ale predsa – zúžiť výkazy pre účtovnú závierku do jedného, a keď prešlo toto, poznámky budú najmenší problém.
• možno nemá zmysel ani časové rozlišovanie nákladov, výnosov, príjmov a výdavkov – v podvojnom účtovníctve (ktoré v tomto bode takmer úplne korešponduje s pravidlami pre základ dane) sa náklady vzťahujúce sa na konkrétne obdobie rozdeľujú medzi predmetné roky na presné sumy podľa období, na ktoré sa vzťahujú. Najlogickejšie vyzerá asi vopred platené nájomné, trochu nám uľavili pri možnosti nerozlišovať pravidelne sa opakujúce platby v nevýznamných sumách, absurditou je časové rozlišovanie diaľničnej známky. V dnešnej dobe je však pravidelných predplatných služieb mnoho a rôznych a keď sa vrátime k tomu, že v konečnom dôsledku eseročka daň z príjmov v jednom či druhom roku zaplatí, v malých firmách povinné časové rozlišovanie zas len komplikuje život
• zrušenie povinnosti účtovať zakaždým na mesačnej báze – ideálnym príkladom je koncoročná tvorba účtovnej aj daňovej rezervy na nevyčerpané dovolenky (tj súvisiace mzdy a odvody), ktoré budú zamestnanci čerpať v jednotlivých mesiacoch nasledujúceho roka. Účtovník musí každý mesiac analyzovať čerpanie dovolenky a zistiť, ktoré dni z čerpania dovolenky v danom mesiaci prešli ešte z roka minulého, adekvátne k nim vypočítať mzdy a odvody a v tejto sume odúčtovať použitie rezervy. Každý mesiac. Načo je to dobré v eseročke, kde šéf okrem seba zamestnáva ešte 2-3 členov rodiny? Nanič. Postačí 1x do roka, závierka bude tak či tak kompletná.
• definitívny koniec povinnosti označovať každý jeden účtovný doklad “košieľkou”, ktorá okrem iných náležitostí obsahuje aj spôsob, akým bol daný doklad zaúčtovaný. Pred dvoma rokmi som to komusi poslal a hľa, vyhralo byrokratický nezmysel roka 2019. Dobrý začiatok :)
• zjednodušenie legálneho “konca” eseročky – súčasný spôsob sa volá likvidácia a je skutočne napísaný pre veľké firmy: znamená totiž vyhotovenie niekoľkých účtovných závierok a daňových priznaní k dani z príjmov za sebou, pričom celý proces trvá niekoľko mesiacov aj rokov, stojí veľa práce, času aj peňazí na účtovníka aj právnika a v praxi ho často manažuje účtovník, keďže nikto poriadne nevie, ako na to. A ani ten nešťastný “likvidačný zostatok”, z ktorého spoločníci (po odpočítaní svojho podielu na základnom imaní) zaplatia daň z príjmov, nemá jednoznačnú definíciu. Ak firma nemá majetok a dlhy (a nie je teda zrelá do konkurzu), poteší skrátený režim v zmysle rovno výmaz z obchodného registra a basta. Keď založenie eseročky trvá 1-2 týždne, vie byť taký promptný aj jej koniec.
• detto konkurz – konkurzné právo je rovnako písané na veľké firmy s rozsiahlym majetkom, ktorý je možné postupne speňažovať a hradiť z neho dlhy veriteľom. Okrem iného celý proces trvá mesiace až roky. Opäť sa však dostávame k praxi, že desiatky (aj viac) tisíc malých a jednoosobových eseročiek nemá v účtovníctve žiadny dlhodobý majetok v zmysle budovy, pozemky, stroje, práva a podobne, prípadne má jedno až viac áut, no aj tie sú vzhľadom na zjednodušenie procesu účtovného odpisovania (účtovné odpisy sa rovnajú daňovým) v súvahe vyjadrené číslom 0 (a v praxi možno tiež). Firma bez majetku = skrátené a rýchle ukončenie prípadného konkurzu a následný výmaz, viď predchádzajúci bod.
• zrušiť povinné minimálne základné imanie – v praxi malých a jednoosobových eseročiek je tých 5 000 EUR (či o čosi viac) často fiktívnych a aj v pokladnici sa preto nachádzajú fiktívne. Teda tak trochu nesúlad s realitou. Minimálna hranica je v prípade malých eseročiek zbytočná a kto potrebuje prvotný kapitál skutočne mať (lebo potrebuje, napr traja spoločníci so skutočnou potrebou nakopenia kapitálu na potrebné investície a rozbeh), zapíše a zloží ho v reálnej potrebnej výške. Síce jednoeurové základné imanie môže zvýšiť zadĺženosť – a teda následne spôsobiť záporné vlastné imanie s rizikom konkurzu – no v reále je ho možné kedykoľvek navýšiť. Viac: Vklady, “vklady”, pôžičky a iné: ako vložiť peniaze, auto či dobytok do (vlastnej či cudzej) firmy
• zjednodušiť vklady mimo základného imania zvané “kapitálové fondy”. Od r. 2018 je síce ich tvorba aj použitie po rokoch nejednoznačností predsa len jednoznačnejšie upravená, no každá malá firma musí pri mimoriadnom vklade a jeho použití vytvoriť zápisnicu z valného zhromaždenia (resp. rozhodnutie jediného spoločníka), použitie (tj výber vlastných peňaz podnikateľa) dokonca oznamovať v Obchodnom vestníku a dokonca skutočnosť, že niekedy v budúcnosti môže kapitálové fondy tvoriť, mať ako možnosť zakotvené v spoločenskej zmluve / zakladateľskej listine. Načo?
• zrušiť nejednoznačný zákaz poskytnutia hotovostnej pôžičky firme zo strany spoločníka resp. jeho príbuzných. V praxi existujú polemiky, či sa zákaz vzťahuje na všetky firmy alebo iba spoločnosti v kríze, no opäť je to prekážka, ktorá v praxi znamená komplikácie a obchádza sa x papiermi
• definitívne zlegálniť “nezamestnanie” sa vo vlastnej eseročke – a teda vyriešiť večný problém 🙂 Keď si postavíte vedľa seba niekoľko právnikov, pracovno-právnych expertov, inšpektorov práce, účtovníkov a mzdárov, na otázku “Musím sa zamestnať vo vlastnej eseročke?” spoznáte 2 tábory s 2 protichodnými názormi. A možno sa strhne aj bitka 🙂 V podnikaní to však odjakživa bolo tak, že zakladatelia impérií, startupov či len “tradičných” malých firiem jednoducho roky dreli bez skutočného nároku na odmenu (a naopak, naďalej do firmy pumpovali vlastné úspory), aby sa firma raz dostala do plusu a dosiahla skutočný zisk, s ktorým raz môžu disponovať aj na súkromný život. Ideologickú vojnu by definitívne odstránilo pridanie jednej dvoch jednoznačných viet do Obchodného zákonníka prípadne Zákonníka práce o tom, že podnikateľ/zakladateľ firmy sa v nej zamestnať nemusí.
• zrušiť povinnosť si individuálne účtovné postupy a metódy spisovať v účtovnej smernici – malé firmy síce môžu mať niekoľko smerníc v rozsahu pár viet, no ak sa jeden účtovník stará o niekoľko desiatok eseročiek, tak sa môže rovno stať spisovateľom (blogerom ;) ). Okrem toho: v praxi daňových kontrol nedodržanie vlastného (!) postupu spísaného v účtovnej smernici znamená pokutu. Inak: účtovné predpisy sú v niektorých bodoch pomerne “hrubé” a rámcové a tak je to správne. Akýkoľvek unikátny postup, ktorý si v rámci nich účtovník v spolupráci s podnikateľom zvolí – a v rámci jedného roka z dôvodu jednotnosti aj dodrží – by mal byť v poriadku bez nutnosti spisovať ho do papierov s hlavičkou, podpismi a podobnými byrokratickými nezmyslami.

Ťažšie zrealizovateľné:

Tieto už možno niektorých autorov či vykladačov zákonov podráždia, no verím, že o nič nejde:

• podnikateľovo auto – zrušiť všetky nejednoznačnosti spojené s paušálom 80% (vzniká niekomu nepeňažný príjem na dodanenie alebo nie?) a rovnako aj s odpočítavaním DPH na 80% (nižšie). Vieme o tom, že vo firemnom majetku a účtovných+daňových nákladoch majú takmer všetky eseročky minimálne 1 auto – rovnako ako počítač, telefón, kancelárske kreslo so stolom- tak načo to komplikovať? Aby nikto nevedel správnu odpoveď?
• zjednodušiť odpočítanie DPH – v prípade majetku (najmä autá, počítače, telefóny, no aj nehnuteľnosti) si platiteľ DPH vie odpočítať vstupnú DPHčku iba v rozsahu zodpovedajúcom podnikateľskému využitiu. Čo dáva logiku, toto podnikateľské využitie však musí pravidelne merať a prehodnocovať – čo v prípade malých firiem nedáva zmysel, veď by nerobili nič iné. V niektorých prípadoch – napr. ak si vstupnú DPH pri nákupe auta odpočítate len pomerne podľa vopred nameraného podnikateľského využitia – musíte dokonca v niekoľkých nasledujúcich rokoch tento pomer sledovať každý mesiac  a pri jeho nameranej zmene po skončení z každého z predmetných rokov pôvodne odpočítanú DPH-čku upraviť jedným alebo druhým smerom. V DPH-čke totiž neexistuje paušalizácia v zmysle “používam počítač na biznis aj súkromne a na účely dane z príjmov si uplatňujem daňový paušál 80%”, jedinou výnimkou sú výlučne pohonné hmoty, kde zákon o DPH akokeby spolupracuje so zákonom o dani z príjmov. Aspoň v legislatíve nie. Pri nehnuteľnostiach podrobné merania možno dávajú zmysel, no pri autách či inej technike menej.  V praxi pravidelné sledovanie a meranie sa často tak či tak nerealizuje, preto by paušalizácia pomohla
• vyňať služby po zaplatení z nedaňových nákladov – zopár nesystematicky uprednostnených služieb si môžu eseročky aj napriek “podvojnosti podvojného účtovníctva” uplatniť v daňových výdavkoch až v roku ich zaplatenia. Inak povedané: ak niektoré vybrané náklady do konca roka dodávateľom uhradené neboli, ako účtovné je ich síce potrebné ponechať, no ako daňové vyhodiť. Čo v praxi znamená maniakálne sledovanie jednotlivých súm z roka na rok a porovnávanie s daňovým priznaním minulého roka – a áno, chyby. Buď všetko alebo nič: ale rovnako
• alebo: vyhodiť neuhradené pohľadávky z daňových výnosov. V súčasnosti sa každý účtovný výnos v zmysle “úhrada za služby/tovar” zdaňuje. Aj vyfakturovaný zaplatený a rovnako aj vyfakturovaný nezaplatený a dokonca aj ten nevyfakturovaný – napr. ak sa eseročke v nejakom affiliate programe zbierajú peniaze z roka na rok, no stále nemáte dosiahnutú hranicu pre vyplatenie (možno ju nikdy ani nedosiahnete), tak výnos treba zaúčtovať a zdaniť pre každý rok. Z hľadiska filozofie či logiky účtovníctva ako takého dáva zdaňovanie zaúčtovaných výnosov zmysel, ale to, že slovenskí podnikatelia zdaňujú aj to, či nikdy reálne neuvidia, je zas dlhodobý tolerovaný nezmysel. Daňový odpis pohľadávky resp. daňová opravná položka k pohľadávke (dočasné nezdanenie) majú v slovenskom práve neskutočne komplikované a vlastne aj nevýhodné pravidlá. Prečo to nezjednodušiť podľa filozofie nákladov po zaplatení? Zahrnutie do základu dane výlučne “výnosov po zaplatení” by celú vec vyriešilo. A to, že účtovníkom a daňovým poradcom pribudne ku kompletizácii daňového priznania ďalšia odpočítateľno-pripočítateľná položka – ďalšia z niekoľkých stoviek – už prežijeme.
• umožniť platiteľom DPH vybrať si dobrovoľne, či chcú zdaňovacie obdobie kalendárny mesiac alebo štvrťrok. Povinné mesačné platiteľstvo DPH pribudlo do legislatívy v r. 2012 ako súčasť boja proti podvodníkom – a štát by už mohol konečne uznať, že väčšina podnikateľov nimi nie sú. Mnohí platitelia DPH si tak či vyberú mesačný výpočet a odvádzanie DPH – keďže cash-flow sa lepšie riadi na pravidelnej mesačnej báze. A – ako vo vyššiespomenutých bodoch – štát svoje peniaze tak či tak dostane. Odpadnú tak starosti so sledovaním “obratovej” a “časovej” podmienky pri možnom prechode na zdaňovacie obdobie kalendárny štvrťrok
• a vlastne umožniť na štvrťročnej báze podávať daňové priznanie k DPH aj neplatiteľom – tj firmám registrovaným podľa § 7a či § 7 zákona o DPH pri nákupoch zo zahraničia
• no a samozrejme, moje obľúbené: zrušme to nešťastné transferové oceňovanie pre transakcie v rámci SR. Malí podnikatelia zväčša tak či tak nevedia, ako na to. Dôkazom nezmyselnosti je aj to, že metodici z času na čas rozsah povinnej dokumentácie sami od seba zužujú.

Najťažšie zrealizovateľné:

…. a teda vyžadujúce si predsa len zmenu myslenia a dlhodobejší pohľad:

• estónsky model – pravidelne vysvetľujem podnikateľom, že ak v danom roku zainvestujú peniaze na úrovni eseročky do akcií, dlhopisov, pozemkov či krypta, tak daň z príjmov z eseročky to nezníži (ide len o zmenu majetku A na majetok B). Slovenské eseročky totiž zdaňujú rozdiel medzi dosiahnutými daňovými výnosmi a daňovými nákladmi (prípadne inými položkami, upravujúcimi a tvoriacimi “základ dane”). Bez ohľadu na to, čo s týmito rozdielom, týmito peniazmi či inými peniazmi urobili či urobia – či ich investujú, spotrebujú na dividendy atd. S výnimkou “zlatého obdobia” 2004 – 2010 sa zisk zdaňuje aj druhýkrát, a to vo forme vyplatených dividend fyzickým osobám. Estónsky model, odporúčaný odborníkmi, znamená zdaňovanie len skutočne spotrebovaného/vybratého zisku vo forme dividend či inej súkromnej spotreby. Čo ostáva vo firme, sa nezdaňuje. V Estónsku takto firmy fungujú 20 rokov a výber daní – narástol.

Btw estónske eseročky sú hitom aj pre našich podnikateľov a práve preto si svoj biznis zakladajú radšej tam. Miliónmi z vybraných daní sa nezdravo dotuje zahraničný kapitál, kým ten náš cestuje na sever.

Ak máte ďalšie návrhy, sem s nimi, doplním. A ak sa niekto bojí, že likvidáciou vyššievymenovaných nezmyslov príde o prácu – nech sa nebojí. Naozaj niekto považuje vyššievymenované srandičky za užitočnú prácu? V korporácii s tisíckami zamestnancov, s akciami obchodovateľnými na burze, uchádzajúcej sa o akcionárov, investorov, banky a pod má podrobné účtovníctvo, výkazy, rezervy či poznámky zmysel. V ich prípade čím presnejšie, tým lepšie. No v malých eseročkách je to neskutočná otrava (slušne povedané) pre podnikateľa a bytostný pocit zbytočnosti pre jeho účtovníka. Tak či tak bude mať čo robiť – sledovať podnikateľove náklady, usmerňovať mu ich, vysvetľovať a dokopávať k dôkazom, a vlastne vysvetľovať či realizovať ďalšie tisícky pravidiel, ktoré ostanú. Inak povedané: ak uvoľníte rukám i hlave zbytočnú administratívu, ostanú pre skutočne dôležité veci.

Ja volím “simple SRO slovakia”! #simplesroslovakia 🙂

Diskutujte a zdieľajte