Stravné, finančný príspevok a spoločník či konateľ v jednoosobovej eseročke

“Peniaze namiesto gastráčov” je skvelá myšlienka i krok. V neskutočne zložitom slovenskom legislatívnom vesmíre však každá čo i len drobná zmena prinesie nechtiac povinnosť zmeniť mnoho ďalších zákonov a pravidiel, bohužiaľ často s ďalšími nejasnosťami a otázkami “z aplikačnej praxe”. Pravidlá pre stravovanie, zdaňovanie a uznateľnosť v daňových výdavkoch dnes iba stručne, školí sa na túto tému dosť. Prejdeme si najmä absurdity a hlavne špecifiká mojich obľúbených malých eseročiek: musia alebo dobrovoľne môžu niečo ohľadne stravného “riešiť” spoločníci eseročiek bez pracovnej zmluvy či ich konatelia?

Článok je aktualizovaný podľa súm stravného platných od 10/2023.

Poďme trochu od začiatku:

4 formy ako zabezpečiť stravovanie:

Firma teda môže:

• poskytnúť obed vo vlastnej jedálni – aplikované hlavne vo veľkých závodoch či gastroprevádzkach. Formou stravného lístka alebo niečoho podobného
• poskytnúť obed v cudzej jedálni – tj prenajatej alebo inak zazmluvnenej. Firma A bez jedálne sídli vedľa firmy B s vlastnou jedálňou. Tak sa dohodnú – zamestnanci môžu skrze lístky (alebo inak) chodiť do firmy B.
• poskytnúť stravovaciu poukážku (papierovo či skrze kartu) – tj poukážku, vďaka ktorej si vie daný zamestnanec kúpiť jedlo v reštaurácii, v krčme prípadne v potravinách. Aplikujú teda najmä firmy bez jedálne poruke a dávajú tak svojim ľuďom trochu väčšiu možnosť výberu či použitia.
• poskytnúť finančný príspevok – a to buď v niektorých prípadoch povinne (nemožnosť inej formy stravného, špecializovaná diéta) alebo dobrovoľne, ak si zamestnanci peniaze namiesto gastráčov vyberú. Na výber majú samozrejme len tí, ktorí mali doteraz stravovacie poukážky.

A pardon: nie môže, ale musí. Uvedená povinnosť je jedna z mnohých povinností firmy, ktorá zamestnáva ľudí na závislú činnosť – a teda v režime pracovného práva. A týka sa zamestnancov, ktorí odpracovali viac ako 4 hodiny a nie sú akurát na pracovnej ceste.

Sumy, príspevky, hodnoty, percentá:

Sumy sú aktualizované podľa čisel platných od 1/2023:

• na obed vo vlastnej či partnerskej/prenajatej jedálni musí firma prispieť minimálne 55% ceny jedla. Maximálne 55% zo sumy 7,80 EUR (stravné pre pracovnú cestu v trvaní 5 -12 hodín od 10/2023), tj maximálne 4,29 EUR.
• na obed formou stravovacej poukážky musí mať daná poukážka hodnotu aspoň 75% zo sumy 7,80 EUR (opäť stravné pre pracovnú cestu v trvaní 5 -12 hodín), tj 5,85 EUR. A prispieť musí firma minimálne 55% z jej hodnoty a maximálne 55% zo sumy 7,80 EUR, tj 4,29 EUR.
• finančný príspevok musí byť poskytnutý aspoň v sume 55% z minimálnej hodnoty stravovacej poukážky, tj aspoň v sume 3,22 EUR. Resp.: ak má firma viacerých zamestnancov, musí byť poskytnutý aspoň v sume, v akej je poskytnutý iným porovnateľným zamestnancom (antidiskriminačné pravidlá pracovného práva). Maximálne opäť 55% zo sumy 7,80 EUR (stravné pre pracovnú cestu v trvaní 5 -12 hodín od 10/2023), tj maximálne 4,29 EUR.
• príspevok firmy spomenutý v predchádzajúcich bodoch je účtovným nákladom firmy, účtovaným na účte 527. V postate aj akýkoľvek nadlimitný príspevok (tj napr. nad 4,29 EUR), ten už však nemusí byť uznateľný ako daňový výdavok
• a je len jednou z foriem financovania danej formy stravného. Hodnota daného jedla resp. poukážky resp. príspevku je totiž vyššia ako príspevok firmy z jej nákladov a zvyšok teda musí vykryť niekto iný alebo niečo iné. Inou formou môže byť sociálny fond, ktorý firma účtovne tvorí každý mesiac najmä ako percento z hrubých zaúčtovaných miezd prípadne inak (dobrovoľný prídel z nákladov, dobrovoľný prídel z účtovného zisku). A ďalšou zas peniaze zamestnanca.
• ešte raz: štedrá firma môže svojim ľuďom prispievať zamestnancom na stravné v plnej miere, aby “nemuseli oni”. Buď zo sociálneho fondu alebo z vlastných príspevkov. V druhom prípade však všetko, čo prispejú navyše nad limity Zákonníka práce, nie je daňovým výdavkom. A často ani oslobodenou sumou na strane zamestnanca.

Tip: jednou z možností je teda aj sociálny fond, ktorý - minimálne účtovne - vytvára každá firma zamestnávajúca zamestnancov v režime pracovného práva. Samotný povinný i nepovinný príspevok do fondu vypočítaný z každomesačných hrubých miezd je účtovným nákladom aj daňovým výdavkom - čiže neskoršie čerpanie fondu na financovanie zvyšnej časti stravného (jedla, poukážky, finančného príspevku) už z hľadiska daňovej uznateľnosti už nemusí nikoho trápiť. Inak povedané: v podstate aj zvyšnú časť "nad 4,29 EUR" má firma v daňových výdavkoch. Zároveň však môže firma sociálny fond zadotovať aj z účtovného zisku po zdanení. Podrobnejšie: Zisk v eseročke: sociálny fond, zápočty, priebežné vyberanie a iné otázky z praxe.

A ešte DPHčka, aby sme sa nenudili: vlastná či cudzia jedáleň varením pre zamestnancov poskytuje dodávku podliehajúcu DPHčke, musí teda zamestnancom naúčtovať výstupnú DPH (rozsudok ESD C-412/03). Tú doplatia z vlastného – DPHčka teda navyšuje sumu, ktorú platí zamestnanec. Uvedené neplatí pre stravovaciu poukážku, tá je len (viacúčelovým) poukazom na budúcu možnú dodávku a až tá podlieha DPHčke. A neplatí to ani pre finančný príspevok.

Paradoxy, absurdity a nezmysly

• stravné či stravovanie poskytnuté formou, za podmienok a limitov Zákonníka práce je daňovým výdavkom. (Takmer) všetko, čo tieto limity, podmienky a pravidlá nespĺňa, daňovým výdavkom nie je. Nedaňovým výdavkom je teda napr. suma poskytovaná z nákladov firmy v sume viac ako 4,29 EUR. Ešte raz: ak chcete dať komukoľvek viac než musíte alebo prispieť niekomu, komu nemusíte, ste v podstate trestaní
• rovnako zdanenie na strane zamestnanca: všetko, čo dostane podľa pravidiel a do limitov Zákonníka práce, je na jeho strane príjmom oslobodeným od dane z príjmov a odvodov. Všetko, čo dostane “nad” (najmä nad 4,29 EUR) a z vlastných zdrojov firmy je príjmom zdaňovaným a “zodvodňovaným”. Výnimkou je opäť suma zo sociálneho fondu.
• finančný príspevok na stravovanie – čiže peniaze namiesto stravenky či stravovacej poukážky – si môže vybrať iba zamestnanec, ktorý je “na stravovacích poukážkach”. Nie ten, ktorému firma zabezpečuje obedy vo vlastnej či prenajatej / inak zazmluvnenej kantíne. Títo zamestnanci musia povinne zobať, čo firma navarí, aj keď im nechutí. Zachrániť ich môže v podstate jedine domácka práca prípadne špeciálna diéta – ale nie taká, ktorú si sám zvolíš, lebo Ti pomáha. V krajine nekonečných potvrdení musíš mať: lekárske potvrdenie.
• ak chce firma zabezpečiť stravné a prispieť naň dohodárovi, tak sa to musí vyslovene a písomne dohodnúť v predmetnej dohode (o vykonaní práce, o pracovnej činnosti, o brigádnickej práci študenta)- viac napr. Dohodári a ich nárok na stravné: môže ísť do daňových nákladov? či Dohodári: finty, stravné, dôchodky, materské (otázky a odpovede). Prípadne musí firma o týchto dohodárov písomne rozšíriť okruh zamestnancov, ktorým zabezpečí stravovanie a prispeje naň. V prípade ostatných “štandardných” zamestnancov pracujúcich na trvalý pomer nemusí robiť nič extra – ani rozširovať pracovnú zmluvu, ani rozširovať okruh zamestnancov; povinnosť i možnosť v jednom vyplýva totiž zo Zákonníka práce 🙂
• ak chce firma rozšíriť – ďalším dokumentom – okruh osôb, ktorým zabezpečí stravné a prispeje naň, napr. na dohodárov, konateľov či spoločníkov bez pracovnej zmluvy, môžu sa títo stravovať len formou straveniek (vlastná resp. cudzia jedáleň) a stravovacou poukážkou. Finančný príspevok nedostanú.

Rozšírenie podmienok + osôb ako pozitívna možnosť:

Firma môže dobrovoľne upraviť podmienky, za ktorých poskytuje stravné – poskytne ich napr. aj za dni dovolenky či prekážok v práci. Čo je určite jednoduchšie, keďže nie je potrebné tieto dni voľna každý mesiac sledovať a upravovať o ne počet ks straveniek/poukážok/príspevkov poskytnutých na tento mesiac vopred. A teda aspoň jedna z tisícok povinností mzdárok odpadá.

Rovnako môže firma dobrovoľne rozšíriť okruh osôb, ktorým zabezpečí stravné niektorou z možných foriem – a prípadne naň aj prispeje – aj o iné osoby. Napr. osoby, ktorý pracujú menej ako 4 hodiny, dohodárov či napr. konateľov s odmenou či bez alebo spoločníkov eseročiek bez pracovnej zmluvy. Taká odmena konateľa sa síce v daniach a odvodoch správa a počíta ako mzda zamestnanca (percentá, pravidlá, vrátane výplatnej pásky), činnosť konateľa ako takého je však definovaná v obchodnom práve a konateľ je teda osobou mimo pracovného práva.

Uvedené rozšírenie je podľa Zákonníka práce “po prerokovaní so zástupcami zamestnancov”. V prípade absencie takýchto zástupcov – aspoň niečo pre malé eseročky – môže firma rozhodnúť jednostranne – tj “vo vnútornom predpise”.

Malé eseročky: spoločník vs zamestnanec vs konateľ

Ak je daný spoločník (ktorý je v praxi často zároveň aj konateľom) zamestnaný vo vlastnej eseročke na pracovný pomer so stanoveným rozsahom nad 4 hodiny, na eseročku ako zamestnávateľa sa povinnosť zabezpečiť stravovanie niektorým z možných spôsobov (vrátane príspevku) vzťahuje – v podstate aj keby daný spoločník/zamestnanec nechcel 🙂 Malé eseročky však spoločníka veľakrát na pracovný pomer nezamestnávajú – lebo nemusia. A ak tento spoločník zároveň vykonáva funkciu konateľa – s odmenou či bez – konateľ je definovaný v Obchodnom práve, čiže ani táto osoba nie je teda zamestnancom v režime pracovného práva.

Spoločník bez pracovnej zmluvy (i s ňou) ako i konateľ s odmenou či bez sa však na účely dane z príjmov považujú za zamestnancov.

Viac napr.: Eseročka a možnosti odmeňovania jej spoločníka či konateľa

Konateľ či spoločník bez pracovnej zmluvy a stravné: dá sa to? Resp: oplatí sa to?

Stručná odpoveď: skôr neoplatí.

Rozsiahlejšia: závisí od toho, či je firma môže aplikovať niektoré z možností Zákonníka práce (najmä spomenuté rozšírenie “stravovaných” osôb) či oslobodenie vs daňovú uznateľnosť na účely dane z príjmov:

• ak eseročka nemá žiadnych zamestnancov na pracovný pomer – NIE. Firma bez zamestnancov zamestnaných na pracovný pomer v zmysle pracovného práva nie je zamestnávateľom na účely Zákonníka práce a teda logicky neaplikuje žiadne pravidlá zo Zákonníka práce – ani tie “zlé”, ani tie pozitívne. Nemôže teda rozšíriť okruh osôb, ktorým zabezpečí stravné a prispeje naň, na konateľa či spoločníka bez pracovnej zmluvy.
• ak by aj napriek tomu spoločnosť zabezpečila stravovanie formou nepeňažnou (najmä stravovacia poukážka), tak pre konateľa ide v zmysle najnovšieho metodického pokynu daniarov stále o oslobodený príjem – hoci s týmto sa dá polemizovať, veď sme stále mimo pravidiel Zákonníka práce (pozor, metodický pokyn je síce štátny, no právne nezáväzný výklad). Na strane firmy jednoznačne nedaňový výdavok.
• eseročka má zamestnancov na pracovný pomer (pracovná zmluva podľa Zákonníka práce) a rozšíri okruh osôb, ktorým stravné poskytne a bude im naň prispievať: ÁNO. Konateľovi a spoločníkovi však môže takto dobrovoľne a nad rámec poskytnúť len stravovaciu poukážku, nie finančný príspevok. Pre konateľa či spoločníka je príspevok do maximálnej sumy 4,29 EUR (od 10/2023) príjmom oslobodeným, zvyšnú sumu do hodnoty poukážky doplatí z vlastného. Pre firmu ide do rovnakej sumy o daňový výdavok. Firma môže samozrejme prispieť aj viac a to z vlastného (tj z nákladov) – suma “nad” však už nie je oslobodeným príjmov na strane spoločníka či konateľa a vlastne ani daňovým výdavkom. Firma vie akurát využiť pravidlo z § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov, v zmysle ktorej ak príspevok “nad” na strane spoločníka či konateľa dodaní a zodvodní, vie si danú sumu uplatniť v daňových výdavkoch. Sociálny fond na financovanie stravného osôb, ktoré nie sú zamestnancami v zmysle pracovného práva, podľa mňa použiť možné nie je.
• ak však firma-zamestnávateľ rozšíri okruh osôb na konateľa či spoločníka a poskytne mu finančný príspevok, tento nie je poskytnutý v súlade so Zákonníkom práce. A teda pre konateľa nie je oslobodený, no tvorí (napr. 22 dní x 4,29 EUR) súčasť jeho výplatnej pásky s výpočtom odvodov na strane firmy i zamestnanca prípadne i dane z príjmov. Daňovým výdavkom firmy táto suma však byť môže – vzhľadom na to že bola dodanená na strane konateľa/spoločníka (spomenuté pravidlo z § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov). No (malej firme) sa to oplatí? Zo sumy prideleného stravného odvedie cca 50% a usporí 15 resp. 21%.

Iné modely a možnosti pre spoločníkov a konateľov:

• obedy na obchodných rokovaniach – áno, aj to je možnosť. Samozrejme mimo pravidiel Zákonníka práce. Rokovania patria k biznis etikete a v niektorých branžiach sa bez nich nepohnete. Hoci online podnikatelia v dobe covidu, pred ním i po ňom ich majú samozrejme menej. Suma obeda vrátane kávy, vody čí vína je pre firmu účtovným nákladom – firma je totiž povinná v účtovníctve zachytiť každý pohyb majetku a záväzkov, teda vlastne všetko. Zároveň je však pohostenie nedaňovým výdavkom – ako takmer každý výdavok na reprezentáciu. Tvrdšie povedané: rokujúci si tieto obedy nemusí platiť z vlastného, platí mu ich firma. Babračka s desiatkami ekasa bločkov mesačne a ich párovanie na platby kartou odchádzajúce z bankového účtu je druhá vec
• stravné počas pracovných ciest – prípadný nárok na zabezpečenie stravovanie má zamestnanec tak či tak len za dni práce mimo pracovnej cesty. Za dni či hodiny pracovnej cesty mu patrí fiktívne stravné, ktorého suma je určená v závislosti od dĺžky pracovnej cesty v hodinách ako i krajiny, v ktorej pobudol. Zákon o cestovných náhradách určuje, že povinnosť vypočítať a zaplatiť takto definované stravné má firma nielen pre zamestnancov na pracovnú zmluvu, ale za trochu iných okolností aj pre konateľov a iných štatutárov. Spoločníkov bez pracovnej zmluvy zákon síce nespomína, no znova: zákon o dani z príjmov považuje aj spoločníkov za zamestnancov, čiže už sme v podstate v režime pre štandardných zamestnancov. Stravné vypočítané a zaplatené v zmysle zákona o cestovných náhradách je pre firmu daňovým výdavkom a pre cestujúceho príjmom od dane a odvodov oslobodeným.

Kedy väčšina z týchto pravidiel zmizne?

Administratívna zložitosť najmä stravovacích poukážok – a vlastne aj lístkov do jedálne – spočíva v tom, že samotný nákup neznamená ešte účtovný náklad či daňový výdavok. Tým je až konkrétna spotreba a z nej určené percento ako príspevok zamestnávateľa. Čiže obstarávanie a každomesačné vyúčtovanie podľa zamestnancov, ich pracovných vs nepracovných dní daného mesiaca atď sú oddelené. V praxi tabuľky, tabuľky a tabulečky – mzdár má čo robiť . Preto finančný príspevok – tam, kde je možný – predstavuje určité zjednodušenie. Ale – ako vidno z pravidiel a limitov jednotlivých zákonov – iba určité 🙂

Ešte raz: obmedziť aspoň čiastočne doterajšie babračky so stravnými lístkami či poukážkami je dobrá vec. No prečo sa nedalo celé odstavce zo Zákonníka práce a zákona o dani z príjmov jednoducho vyškrtnúť a zaviesť len jednoduché “zamestnancovi patri mesačne minimálne 70 EUR “, nevedno – asi by metodici na ministerstvách “neměli co žrát”. Namiesto toho sa už do dovtedy dosť rozsiahlych a neprehľadných pravidiel dostal nový režim, ktoré to celé skomplikoval a doniesol zas len otázky – a to aj po viacerých novelách. Pripomínam že od zavedenia finančného príspevku (marec 2021) boli pravidlá pre stravovanie už raz novelizované (január 2022) a vzhľadom na mnohé zložitosti a nejasnosti by sa ešte párkrát zišlo. A minimálne v roku 2023 sa sumy spomenuté v tomto článku menili až trikrát. A zakaždým nový 15-stranový metodický pokyn ku každej zmene – to snáď prežijeme 🙂

Aké máte s touto témou skúsenosti? Aký je váš pohľad na prípadné riešenie stravného konateľov či spoločníkov v malých firmách?
Prípadne ste našli chybu?
Podeľte sa v diskusii pod článkom

Prečítaj sa aj: Absurdity okolo príspevku na rekreáciu