Najprv živnosť, neskôr prechod na vlastnú eseročku. Napriek tomu, že eseročky a ich pravidlá sú koncipované skôr pre väčšie firmy a tímy, je to v SR bežná prax. Ak však chceme byť poctiví, nič také ako „prechod zo živnosti na eseročku“ neexistuje. Živnosť aj eseročka sú 2 rozdielne právne formy, ktoré je potrebné „ošéfovať“ zvlášť.
“Bolo by super, keby si dal dokopy postup, ako na to”, napísal mi dávnejšie ktosi.
Prekvapenie, rozhorčenie, šok, slzy v očiach. Nechuť pracovať či podnikať ďalej. Hnev na štát, zákony a občas aj účtovníka. Asi takto je možné opísať pocity podnikateľov, ktorí v lete 2018 otvorili obálky od Finančnej správy, v ktorých ich daniari vyzývajú k úhrade úrokov z omeškania z nezaplatených preddavkov na daň z príjmov ešte za roky 2014 a 2015. Ešte raz (čítaj pozorne): podnikatelia tie preddavky už zaplatili a to vo forme celkovej dane po skončení roka. Keďže však ešte v priebehu práve tohto dávno uzatvoreného roka mali na túto budúcu daň platiť preddavky, daniari šikovne vypočítali zákonný úrok z omeškania za dni omeškania a vyrubili ho. Po niekoľkých rokoch: áno, zákon im to umožňuje, no počkať si pár rokov a – aj napriek tomu, že dané peniaze už štát dávno má – z vtedy dlžnej sumy vyrubiť úrok je číre svinstvo.
Aktuálne (od r. 2024) môže štát v takomto prípade vyrubiť úroky maximálne do konca roka nasledujúceho po roku, v ktorom bola daň zaplatená. Aspoň niečo. S preddavkami to však nikdy nebolo jednoduché – najmä s pravidlami pre ich výpočet a sledovanie. Prejdime si ich teda aspoň nahrubo.
Stretávam sa s tým pomerne často: Jožko alebo Alenka, fyzické osoby, občas čosi zarábajú. Jožko je muzikant a z času na čas vystupuje v kluboch, Alenka príležitostne pomáha webovým magazínom a blogom s korektúrou textov. Príjmových položiek majú do roka len zopár, obaja preto unisono prehlasujú, že nepotrebujú živnosť – nie sú totiž podnikatelia a ani nimi byť nechcú. Čo síce nie je celkom pravda a rovnako to spôsobuje každoročný chaos pri kompletizovaní ich daňových priznaní, ale ok. Najväčší šok však prichádza pri podávaní daňového priznania. Z ostatných príjmov – jedine tam totiž vieme takéto príjmy zaradiť – zaplatia totiž rovných 34%: 19%-nú daň a 15%-né zdravotné poistenie. “To mám predať obličku?” :)
Dávnejší článok o tom, ako v jednoosobovej eseročke šikovne zamestnať samého seba a obísť pri tom obísť niektoré obmedzenia zo strany “zamestnaneckých” či odvodových zákonov podnecuje pravidelne stále tú istú čitateľskú otázku: “Musím sa vo vlastnej eseročke vôbec zamestnať?” No a pravda je taká, že jednoznačnú odpoveď v zmysle “urobte to tak a tak a máte pokoj” žiadny zákon v súčasnosti jednoznačne neupravuje. Ostávame teda v náručí mýtov a dohadov. Spoza rohu striehnu samozrejme riziká ohľadne vysokých pokút za tzv. nelegálnu prácu či prípadne iné možné úrady, ktoré v SR tak radi pokutujú každý nezmysel. Ako to teda naozaj je? Počul som už toľko protichodných tvrdení, že si dovolím tento podrobnejší prehľad.
Pracujem/podnikám z bytu/domu a chcem si súvisiace náklady (energie, internet a pod.) uplatniť v daňových nákladoch podnikateľa. Častá požiadavka z “terénu”. Ktosi mi hovoril, že v Británii je možné si z bytových nákladov v uplatniť v tých daňových podnikateľských jednu štvrtinu a je to vyriešené. V SR bohužiaľ žiadne pravidlo na takéto náklady neexistuje. V zákone o dani z príjmov (ani inom podobnom predpise) sa možnosť uplatniť si náklady súvisiace s domácou kanceláriou, resp. akokoľvek definovanou prácou “doma” – v byte či dome – explicitne nenachádza. Ostávame teda pri tom, že daňovým nákladom je všetko, čo podnikateľ vynaložil na dosiahnutie svojich príjmov (základná definícia) a žiadne iné pravidlo zo zákona o dani z príjmov ho neobmedzuje či nezakazuje. Inak povedané: treba to teda vyskladať, resp. pracujme s tým, čo máme.
Otázka z nadpisu je v súčasnosti celkom bežnou situáciou z praxe: progresívni mladí podnikatelia, ktorí svoje príjmy dosahujú online z jedného počítača, pričom sa môžu nachádzať kdekoľvek, cestujú často nielen za zákazkami, ale len tak – pre zmenu miesta či hľadanie inšpirácie. No “našiť” na takýto výlet oficiálnu pracovnú cestu – a teda aj daňový náklad podnikateľa – je takou tou ošemetnou otázkou. Súčasné pravidlá pre pracovné cesty totiž vychádzajú ešte zo starých spôsobov života či práce a je celkom namieste inovovať ich. Okrem iného tak trochu blokujú moderné podnikanie napr. nadmerným dokladovaním, pojmom “pravidelné pracovisko” či celkovou zamotanosťou predpisov a pravidiel. Nasledujúci článok by mohol byť nakopnutím pre “refrešnutie” vnímania nových foriem pracovných ciest podnikateľov v 21. storočí – ak ho takým diskusnými príspevkami urobíte.
“Nie, to nie je môj príjem, to mi iba vrátili pôžičku”. Podobná veta preletela nedávno v slovenskom mediálnom priestore, hovorilo sa o čosi o úniku na zdravotných odvodoch a mnohí začínajúci podnikatelia sa pýtajú, ako môže byť príjem deklarovaný ako vrátenie pôžičky. Zlodejov treba naháňať, no treba povedať aj B: nezmyselné zdravotné odvody z dividend (a odvody ako také) – resp. od r. 2017 daň z dividend – nútia aj tých čestných podnikateľov vyberať si zarobené peniaze z vlastnej firmy aj inak, ako oficiálnymi cestami (dividendy, mzda). Napr. prostredníctvom pôžičiek. Ktoré sú vlastne proforma a občas pomáhajú aj na inom fronte: napr. riešia mínusy v pokladnici. Ako na ne: sú legálne alebo rizikové? Aké sú ich výhody a nevýhody? A ako a kedy vedia vyriešiť chybu či problém?