“Firma eviduje služební cesty. Musí existovat jízdenky, stvrzenky a hotelové účty.
Podle Tebe ty vraždy odepisoval z daní?
“Jo, já Ty podnikatelé znám. Vyúčtují všechno.” (z filmu “Muži, ktorí nenávidia ženy”)
Dnes zaujímavé otázky a možné odpovede. A skôr pozitívne :)
Pri troche kreativity a zdravého rozumu dokážu vybrané profesie či vybraní podnikatelia uplatniť výlety, jedlo, oblečenie či napríklad také vybavenie kuchyne alebo kúpeľne do daňových výdavkov, prípadne odpočítania vstupnej DPHčky. Legálne. Nevymyslel som koleso, len – verím – že zdravo uvažujem ohľadne kreatívnych profesií tvorcov obsahu z rôznych oblastí – ktorí môžu byť prekvapivo i neprekvapivo kreatívni aj v daňových výdavkoch. Je pravda, že práve také vybavenie kúpeľne či kuchyne na faktúrach podnikateľov neustále pripomienkujem / kritizujem v zmysle “tudy cesta nevede”. To však platí len pre časť podnikateľov – tých neobsahových: programátorov, právnikov, stavebníkov či vlastníkov e-shopov s tovarom. V prípade iných podnikateľov práve toto vybavenie kúpeľne, kuchyne či jedlo môže byť “čistým” daňovým výdavkom. Poďme teda na to:
DPH zaplatená v zahraničí. Slovenský platiteľ DPH, ktorý v inej krajine EÚ čosi nakúpil za cenu vrátane zahraničnej DPH, môže za určitých okolností požiadať túto krajinu o vrátenie tam zaplatenej DPH. Netýka sa to však každej DPH a je potrebné dodržať správny postup prípadne sa popasovať s technickými “dobrodružstvom” portálu slovenských daniarov a občas si to vykomunikovať s daniarmi tej druhej krajiny. Tu je aspoň rámcový postup.
“Čo všetko si môžem dať do nákladov?” je otázka stará asi ako ľudstvo samo a rovnako aj večná:) Niektoré náklady sú jednoznačne daňovými, niektoré jednoznačne nie, iné sú zas ohraničené rôznymi podmienkami či “na hrane”. No a niektoré si zas v závislosti od svojej kreativity či znalostí zákonných súvislostí môžete “ohnúť” alebo do nich “skryť” to, čo potrebujete. Prejdime si tie základné, znova a zas, aj s možnosťami, ako sa na ne dá pozerať.
Otázka z nadpisu je v súčasnosti celkom bežnou situáciou z praxe: progresívni mladí podnikatelia, ktorí svoje príjmy dosahujú online z jedného počítača, pričom sa môžu nachádzať kdekoľvek, cestujú často nielen za zákazkami, ale len tak – pre zmenu miesta či hľadanie inšpirácie. No “našiť” na takýto výlet oficiálnu pracovnú cestu – a teda aj daňový náklad podnikateľa – je takou tou ošemetnou otázkou. Súčasné pravidlá pre pracovné cesty totiž vychádzajú ešte zo starých spôsobov života či práce a je celkom namieste inovovať ich. Okrem iného tak trochu blokujú moderné podnikanie napr. nadmerným dokladovaním, pojmom “pravidelné pracovisko” či celkovou zamotanosťou predpisov a pravidiel. Nasledujúci článok by mohol byť nakopnutím pre “refrešnutie” vnímania nových foriem pracovných ciest podnikateľov v 21. storočí – ak ho takým diskusnými príspevkami urobíte.
Nedávno som si s cieľom zmeniť prostredie či prísť na iné myšlienky urobil výlet do iného mesta: jednoducho som z miestneho coworkingu pracoval a riešil všetky záležitosti súvisiace s firmou. Takáto situácia je celkom dobrý príklad na vysvetlenie princípu cestovného v nákladoch firmy a zároveň čistých príjmoch cestovateľa. Pracovné cesty totiž – za ceny trochy papierovania – skutočne zvyšujú náklady firmy a zároveň zabezpečujú zamestnancovi, spoločníkovi eseročky či SZČO príjem, ktorý nepodlieha daniam ani odvodom. Je však takouto pracovnou cestou (a daňovým výdavkom) každá jedna cesta?
Poďme na to.