“za používanie vozidla na podnikanie sa nepovažuje jazda medzi bydliskom a pracoviskom. Ak podnikateľ alebo zamestnanec používa vozidlo na dopravu z domu do práce a späť, nejde o jazdu na účely podnikania“ – toto zverejnila Finančná správa. Iba tak, na webe. Čo je samozrejme výklad bez akejkoľvek právnej záväznosti. No prvýkrát niečo k téme, čo je vlastne “používanie auta na podnikanie”.
Za prvé mesiace 2026 už totiž mnohí podnikatelia píšu (či programujú) jazdy na podnikanie, aby si uplatnili 100% né odpočítanie DPH z kúpy či prevádzky firemného auta. Lebo chcú. 100%nú DPHčku je totiž možné si odpočítať iba v prípade ak
- evidencia existuje
- všetky jazdy sú “na podnikanie“.
A nesmelo si myslím, že “jazdu do práce” tam mnohí budú mať. “Veď chodím do práce, tak čo mi môžu”.
Fakt: ktoré jazdy sú tie “na podnikanie”? Prejdeme si, čo hovorí zákon o DPH, či je nejasnosť v prospech alebo neprospech podnikateľa a či sa radšej vybrať “režim 50%”
Auto na podnikanie v zákone o DPH
Vtip je v tom že čo je“používanie auta na podnikanie” zákon o DPH (ten ktorý upravuje odpočítanie DPH) nedefinuje. Ani v pôvodnej ani v novelizovanej verzii. Nespomína to ani metodický pokyn z decembra 2025 (ktorý mnohí považujú za písmo sväté, no stále je to len právne nezáväzný text).
Poďme do iných predpisov. Ktoré síce so zákonom o DPH nesúvisia (bacha na to), ale možno na niečo prídeme. Môžeme sa hrať s definíciou “pracovnej cesty” – čiastočne definovanej v zákone o dani z príjmov, čiastočne v zákone o cestovných náhradách.
Pracovná cesta v zákone o dani z príjmov + zákone o cestovných náhradách
Pracovnou cestou je v princípe cesta na INÉ miesto, než je miesto basic výkonu/práce – aj pre SZČO, aj pre zamestnancov či osoby v eseročke.
Zamestnanec, resp. spoločník eseročky: (definícia zo zákona o cestovných náhradách):
“čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty”.
SZČO – v prípade SZČO sú daňovými výdavkami (definícia je v zákone o dani z príjmov):
“výdavky vynaložené v súvislosti s činnosťou vykonávanou v inom mieste, ako je miesto, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva”.
Aj tu teda figuruje nejaké to bežné pravidelné miesto (či už oficiálne miesto podnikania alebo napr. nahlásená prevádzkáreň): ak podnikateľ pracuje v ňom, resp. z neho, nie je na pracovnej ceste. Ak však vykonáva nejakú činnosť mimo tohto svojho bežného miesta – samozrejme podnikateľskú – je na pracovnej ceste.
V oboch prípadoch sa vyskytuje nejaký bod ako stále či pravidelné miesto práce. Pracovnou cestou je práca mimo tohto miesta. Za túto patrí živnostníkovi/zamestnancovi/spoločníkovi/konateľovi cestovná náhrada, ktorá okrem vynaložených výdavkov – napr. cestovné či ubytovanie – obsahuje napr. aj paušálne stravné (tj stravné bez dokladovania bločkami či stravovacími poukážkami).
Variáciou zamestnanca je konateľ či iný štatutár obchodnej spoločnosti. Síce podľa pracovného práva zamestnancom nie je, na účely cestovných náhrad sa považuje za zamestnanca. A dokonca: keďže konateľ nemá nič také, ako je “pravidelné pracovisko”, jeho pracovnými cestami sú všetky cesty z miesta jeho trvalého bydliska na všetky miesta, kde vykonáva funkciu konateľa.
Toto je úryvok z dlhšieho článku: Môžem si dať výlet do Thajska ako pracovnú cestu a daňový náklad? (nové formy pracovných ciest + otázky z praxe). Pracovné cesty vo vlastnej eseročke rozoberám tu:
-
Konateľ & spoločník eseročky na pracovnej ceste 2025€20.00 (€21.00 s DPH)
Ale všetky tieto definície a vôbec “pracovná cesta” je vlastne iný vesmír a neradno ho pliesť s vesmírom DPH. Čiže nemáme nič. Taký typický slovenský bordel.
Čo vieme využiť vo svoj prospech?
Ak zákon o DPH presne nedefinuje, čo je „používanie auta na podnikanie“, štát by túto nejasnosť nemal len tak vypĺňať vlastným výkladom v neprospech podnikateľa. Inak povedané: čo autor zákona do jeho textu nenapísal dosť jasne, nesmie Finančná správa ani daňový úrad domýšľať v neprospech podnikateľa.
Pre fajnšmekrov:
- orgány verejnej moci aplikujúce daňové právo nemajú z pohľadu princípu zákonnosti právomoc daňové normy dopĺňať svojim výkladom
- V prípade nejasností teda nemožno daňovú normu tvorenú zákonodarcom vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, ktorý nemal možnosť jej znenie ovplyvniť
- „Musíme si uvědomit, že právní stát má povinnost co najpřesněji formulovat ustanovení právních předpisu, neučinil-li tak, nastal problém na jeho straně, ve sféře jeho vlivu.“
- „Máme-li sa přitom rozhodnout mezi výkladem, který je výhodný pro stát, a výkladem, který je výhodný pro adresáty právní regulace, musíme volit druhou možnost. Tak je tomu nejjasněji u výkladu daňových předpisů.“
Citácie sú z tohto článku.
Možno je lepšie si vybrať režim “DPH na 50%
Ja si stále myslím, že podnikateľ, ktorý si vyberie režim 50%, si vybral správne – ušetrí prácu, starosti, riziká a teda aj peniaze. Áno, nie je to 100%ne bezpečné (slovenská klasika): aj v tomto režime musí mať podnikateľ ASPOŇ nejaké biznis využitie auta a ASPOŇ nejaké záznamy/jazdy. Ale je to bližšie k jednoduchému životu – ak ho teda chcete mať.
Ak Ťa zaujíma téma “Auto vo firme”, dáme si ju podrobnejšie na webinári:
Ak máš na uvedené iný názor, prípadne si našiel chybu, podeľ sa o ňu v diskusii pod článkom.
O autorovi: Peter Furmaník
Fanúšik podnikania a jednoduchého, motivačného a priateľského podnikateľského prostredia. Nastavovač, vysvetľovač, autor a bloger so záľubou v poľudšťovaní jazyka podnikateľských zákonov. Špecializujem sa na spoluprácu s online a IT podnikateľmi či tvorcami obsahu.